Z histórie Počajevskej Lávry

Počajevská Lávra sa nachádza na západnej Ukrajine, sedemdesiat kilometrov od mesta Ternopoľ a dvadsať kilometrov od mesta Kremenec.

Je to rozsiahla Lávra na vysokej kamenistej hore, ktorá prevyšuje všetky okolité budovy viac ako sedemdesiat päť metrov. Horu z troch strán obkolesuje mesto Nový Počajev.

Prvá písomná zmienka o Lávre pochádza z trinásteho storočia z časov útokov tatárskeho chána Batija na Kyjevskú Rus.

Po porážke Kyjeva a plienenia jeho svätýň veľa pravoslávnych mníchov, ktorí prebývali v Kyjevských jaskyniach utiekli na Západnú Ukrajinu a usídlili sa v okolí Počajevskej Hory. Zakladateľom a prvým mníchom Počajevskej Hory bol prepodobný Metod.

Uzdravujúca stopa Bohorodičky

Z národnej legendy, zapísanej v historických knihách, sa dozvedáme, že zjavenie Matky Božej na svätej Hore Počajevskej bolo v roku 1240. Presvätá Bohorodička sa zjavila niekoľkým mníchom a pastierovi Jánovi. Na mieste zjavenia zanechala Nebeská Kráľovná odtlačok svojej svätej stopy. Od tejto chvíle z tohto miesta začal vyvierať prameň sv. vody, ktorá lieči ľudí z rôznych chorôb ešte aj dodnes.

Od tohto času sa táto hora stala miestom podvihu mnohých mníchov, ktorí prichádzali pod blahodárny štíť Presvätej Bohorodičky.

Divotvorná ikona Matky Božej

Grécky metropolita Neofit priniesol sv. ikonu z Konštantinopolu na Volyň. Metropolita idúc pešo do mesta, bol veľmi unavený a chcel si niekde oddýchnuť. Miesto na oddych našiel na majetku Urľa u zbožnej ženy Anny Hojskej. Metropolita u nich zostal niekoľko dní, požehnal ich a z vďaky im nechal ikonu Bohorodičky. V roku 1597 sa na majetku Urľa stal zázrak. Vďaka ikone sa uzdravil Annin brat Filip, ktorý bol od narodenia slepý.

Od toho času sa začalo diať veľa zázrakov. Anna Hojská, sa rozhodla darovať ikonu mníchom, ktorí žili na Počajevskej Hore. Ešte v tom roku bola ikona prenesená do Počajeva. Monastieru bola podarovaná aj značná časť majetku zeme, čo sa datuje za oficiálny počiatok vzniku monastiera.

A tak Kráľovná Nebeská zvečnila svojou slávou ešte jednou svätyňou: Počajevskou divotvornou ikonou. Divotvorná ikona sa nachádza v Uspenskej katedrále nad cárskymi dverami uložená v zlatom ráme.

Z ikony v istom čase vyteká sv. myro, olej ktorý ma nádhernú vôňu a je liečivý. Je to ďalší prejav Božej milosti. Každý deň ikonu spúšťajú z ikonostasu a číta sa pred ňou Akafist, po ktorom veriaci môžu pobozkať ikone.

Nie všetci sú však toho hodní. Mnoho ľudí ikona k sebe nepustila a odohodilo ich až na niekoľko metrov, takisto posadnutí démonmi, ktorí sa tam prichádzajú liečiť sa boja tejto ikony, lebo ju diabol neznesie. Rev, krik a stony je počuť v celom chráme, keď sa chcú priblížiť k ikone posadnutí.

Neporušené ostatky Sv. Jóva Počajevského

Po niekoľkých rokoch prichádza na horu z Dubenského monastiera prepodobný Jóv ( Želizo, 1551-1651), aby sa tam zdokonaľoval vo svojom mníšskom živote. Onedlho bol ustanovený za igumena monastiera.

Už v mladosti bol sv. Jóv veľmi zbožným chlapcom. Keď mal  dvanásť rokov prijal mníšstvo v Uhorníckom monastieri s menom Jóv. Vysvätený na kňaza bol, keď mal tridsať rokov a onedlho na to prijal veľkú schimu s menom Ján. Na prosbu kniežaťa Konštantína Ostrožského preložili sv. Jóva do Dubenského monastiera, kde bol igumenom dvadsať rokov.

Za jeho zbožný život, ho Hospodin preslávil zázrakmi ešte počas života. A po jeho blaženom zosnutí 28. októbra 1651, veľa ľudí videlo nezvyčajné svetlo nad jeho hrobom. Mnohí sa nad jeho hrobom modlili prosili ho o pomoc a uzdravovali sa z rozličných chorôb.

28. augusta 1659 za prítomnosti Kyjevského metroplitu Dionisija a veľkého množstva veriacich, boli vybrané zo zeme jeho neporušené ostatky, ktoré sú dodnes uložené v striebornej rakve a každý deň sa odkrývajú, aby im mohli ľudia vzdať úctu.

Pod ochrannou Bohorodičky

Prvé roky existencie monastiera boli späté s ťažkými časmi pre Rus. Hoci už prešlo veľa rokov od času, keď sa Rus zbavila tatársko- mongolské jarma, niektoré tatarské skupiny stále zostávali nebezpečnými pre ruskú zem. Všetko čo im prišlo do cesty, zostalo zničené ohňom a mečom.

V roku 1607 sa jedna z takýchto skupín dostala pod sv. Horu Počajevskú. Práve v tomto čase sa jeden z poslušníkov monastiera vracal na sv. Horu a modlil sa . Tatár ho dobehol a chcel ho okradnúť, ale videl, že je starý a nič nemá a tak mu mečom odsekol hlavu. Monach nezomrel hneď. Zobral zo zeme svoju hlavu a odniesol ju do monastiera, položil pred divotvornú ikonu Bohorodičky a až vtedy oddal svoju dušu Hospodinovi.

Príbuzný Anny Hojskej, Andrej Firlej, bol luterán a veľký nepriateľ Počajevskej Lávry. Želal si, aby bol monastier zatvorený a aby získal majetok monastiera pre seba. V roku 1623 nahnal do monastiera svojich sluhov, aby vzali všetok majetok monastiera a ukradli čudotvornú ikonu. V jeden deň pozval hosti na slávnosť, svojich sluhov obliekol do kňazských rúch, do rúk im položil sv. Času a priniesol čudotvornú ikonu a chcel ju takto zneuctiť. V tej chvíli do jeho ženy „ vošiel zlý diabol, ktorým bola mučená“ a ostal v nej až do vtedy, kým ikonu nevrátili do monastiera.

V roku 1675 vojsko tureckého sultána Mahometa IV pod velením vezíra Kara- Mustafu , sa dostalo na ruskú zem, ničiac všetko čo sa im dostalo do cesty. Päťdesiattisícová skupina turko- tatárov, pod vedením Iuredina na ceste do Ľvova sa dostali k stenám pravoslávneho monastiera v Počajeve. Pri pohľade na neho sa turkom zdalo, že dobiť ho bude veľmi ľahké, pretože v tom čase monastier nebol chránený žiadnymi obrannými múrmi ani vežami ako dnes. Jedinú ochranu mohli mnísi čakať, len od Matky Božej a blaženého ochrancu Jóva. Na svitaní 5. augusta sa pustili na monastier. Igumen o. Jozef ( Dobromirský) spolu s bratmi a ľuďmi, ktorí boli v monastieri, začali slúžiť Akafist, pred čudotvornou ikonou Počajevskej Bohorodičky. A počas toho sa nad sv. Trojickým chrámov zjavila samotná Bohorodička z roztvorenými rukami a ochranným plášťom, ktorý v nich držala a vedľa nej stáli anjeli a prepodobný Jóv Počajevský, ktorý sa úprimne modlil k Bohorodičke, aby nedala zahynúť monastieru, kde bol on Igumenom. Svätých na nebi uvideli aj turci a začali do nich strieľať, no všetky streli sa vracali naspäť a zasiahli samých turkov. Strach úzkosť a panika prišla na turkov a oni začali utekať preč. Niekoľko turkov sa podarilo obyvateľom Počajeva chytiť a uväzniť. Z prameňov monastiersekej kroniky sa dozvedáme, že niekoľkí turci po vyslobodení ostali v Počajeve a prijali kresťanskú vieru a do konca života niesli na svojich pleciach ťažké poslušanie za svoje hriechy.

V roku 1674 jeden počajevský mních sa nachádzal v zajatí turkov. Úprimne sa však modlil k sv. Bohorodičke v deň jej čestného Zosnutia a zázračným spôsobom, bol prenesený do monastiera, kde sa dodnes nachádzajú okovy, ktorými bol spútaný .

V roku 1704 jeden mladý chlapec prišiel do Počajeva na sviatok Zosnutia Bohorodičky, množstvom ľudí, bol však pritlačený a spadol do studne. V poslednú minútu sa chlapec vrúcne pomodlil k Počajevskej ikone a už takmer v bezvedomí mu ktosi podal motúz, ktorým ho potom vytiahli.

Na Zosnutie Bohorodičky v roku 1710 jeden muž so svojou ženou z mesta Žorvky, priniesli svoje choré bábätko do Počajeva, aby sa uzdravilo. No dieťa zomrelo. Zúfali rodičia, zobrali svoje mŕtve dieťa do chrámu a so slzami v očiach sa vrúcne pomodlili pre sv. ikonou Bohorodičky. Dieťa sa hneď prebralo sa dokonca sa úplne uzdravilo.

Ďalší zázrak, ktorý môžeme citovať z Biblie „ Cudzozemci vystávajú tvoje hradby a ich králi ti budú posluhovať“ sa splnil na grófovi Mikulášovi Potockom. Pretože bol slávny nepozeral nikdy na svoje chyby a stále odsudzoval iba iných. Jedného dňa sa z neznámej príčiny splašili jeho kone spadli do rieky a zahynuli, veľmi sa rozhneval a začal kričať na svojho kočisa, v tomto veľkom hneve vytiahol svoj pištoľ a chcel zastreliť kočisa, ten sa však obrátil k sv. Hore a vystrel svoju ruku, gróf vystrelil, raz, druhý krát a aj tretí krát, no nič sa nestalo. Tento zázrak veľmi zapôsobil na grófa a ten so slzami v očiach padol pre sv. ikonu, pred ktorou sľuboval, že celý svoj majetok venuje monastieru a urobí ho krásnym a slávnym. A už v roku 1771 na mieste, kde sa nachádzali drevené chrámy, začal budovať veľký chrám na počesť Zosnutia Bohorodičky, ktorý skrášľuje Lávru dodnes.

Neporušené ostatky prepodobného Amfilochija Počajevského

V dvadsiatom storočí pôsobil v Počajevskej Lávre, nový svätec viery a zbožnosti prepodobný Amfilochij ( Holovaťuk, 1894-1971).

Počas svojej mladosti, bol povolaný do cárskej armády, kde prešiel cez množstvo výprav. V roku 1925 berie na seba ťažký kríž a odchádza konať podvih do Počajevskej Lávry. V práci a pokore, vykonáva mladý inok poslušanije, ktoré je mu dané . Za krátky čas prijíma monašeský postrih s menom Jozef a taktiež vstupuje do kňazskej služby. Aj naďalej vykonáva rôzne práce a lieči ľudí. Známym sa stáva najmä ako nahrávač kostí.

Počas útokov na cirkev zo strany štátu, vláda plánovala prerobiť Lávru na múzeum ateizmu.Všetci mnísi, kňazi a veriaci ľudia, boli prísne strážení a museli odolávať ťažkým skúškam zo strany štátu, mnohí boli zavraždení, alebo vyhnaní do pracovných táborov. Ale nič nemohlo zlomiť vieru mníchov a ľudí, ktorí prekonávali všetky ťažké podmienky a boli ochotní dať svoj život za vieru . V chrámoch a monastieroch, neustále horela lampádka modlitby monachov. Otec Jozef, často prebýval v chráme, kde sa celé noci modlil a slúžil Akafisty. Jedného dňa sa postavil, proti zatvoreniu Trojického chrámu , za čo bol o týždeň uväznený a umiestnený v psychiatrickej liečební .Všetci, ktorí poznali starca bojovali, za to aby bol prepustený, čo aj dosiahli, no bol mu zakázaný návrat do Lávry. Otec Jozef sa usadil u svojich rodných . Potom ako sa ho pokúsili jedného dňa zavraždiť, bol postrihnutý do schimy s menom Amfilochij. Po tomto akte a po milosti Božej prežil starec ešte veľa rokov, pomáhal ľuďom za čo dostal od Hospodina dar prozreteľnosti a uzdravovania chorých. Tisíce ľudí vyliečil sv. Amfilochij . Celý jeho život, bol službou Bohu a blížnemu.

Po jeho smrti 1.januára 1971 sa na hrobe starca začali diať čudesné veci a mnoho uzdravení, ktoré sa konajú aj dnes.

Pre sviatkom Paschy Christovej v roku 2002 bolo vybraté zo zeme jeho neporušené telo. Zasadnutím Posvätnej Synody Ukrajinskej Pravoslávnej cirkvi 12. mája 2002, bol schiigumen Počajevský Amfilochij pripočítaný k svätým . Počas prenosu jeho svätých ostatkov sa nad Počajevom vytvorili dva kríže, s oblakov . Ľudia kričali „ Už sú tu dvaja baťuška Jóv a báťuška Amfilochij“ . No bolo počuť aj neskutoční krik posadnutých démonmi, ktorí nemohli zniesť veľkú silu svätca.

Ostatky sv. Amfilochija Počajevského sú uložené v peščernom chráme sv. Jóva. Pamiatku svätca oslavujeme 31.mája.